Keď počúvame rozprávku, v duchu sa usmievame a čakáme na jej koniec, pri ktorom vždy zvíťazí dobro, pravda, láska, či niektorá iná dobrá a cnostná ľudská vlastnosť.

A tak sa stalo aj v nasledujúcej rozprávke.

Jedného dňa povedala zápalka sviečke: "Mojou úlohou je zapáliť tvoj knôt!" Sviečka sa zhrozila. "Ach, len to nie! Len to prosím ťa nerob, lebo akonáhle začnem horieť, sú moje dni spočítané a nikto viac nebude obdivovať moju krásu." Zápalka hovorí: "Nuž, ale chceš po celý život zostať studená a tvrdá bez toho, že by si bola naozaj žila? A sviečka lamentuje plná strachu a neistoty: "Nuž, vieš, keď horíme, to bolí a oberá to o silu". "To je teda pravda", zápalka na to: "Ale či nie je tajomstvo nášho povolania na tejto zemi práve v tom, že musíme byť svetlom? Moja úloha je celkom maličká. Ale keď ju prepasiem, nesplnila som svoje poslanie a môj život stratil zmysel! Ja som tu na to, aby som zapaľovala oheň. Ty si svieca. Ty musíš svietiť, ba aj zohrievať svojim plamienkom. Všetko, čo zo seba vydáš vo forme bolesti, utrpenia a sily, premení sa na svetlo a teplo a preto sa nestratíš ani vtedy, keď zhoríš. Iní ponesú tvoje svetlo ďalej. Ale keď svoje svetlo nevydáš, vtedy musíš skutočne umrieť." - Sviečka sa na tieto slová narovnala, vystrčila svoj knôtik a plná očakávania šepká:

"Prosím ťa pekne, zapál ma!"