.: Pavolmaria :.

Známky na kilá (I)

Ján Koubek (84 r.) má na svoj vek neskutočne veľa energie. Vstáva pred piatou a na odpočinok sa ukladá okolo jedenástej. Je vášnivým pestovateľom ľalií, ale najmä vášnivým zberateľom známok. „Keď mám trochu času, hneď si sadám k známkam, hoci len na päť minút. Neviem inak,” priznáva sa. Známkam pre misie venuje každý týždeň desiatky hodín. Zmyslom jeho života je vystrihnúť, zozbierať, odlepiť, roztriediť, zabaliť, expedovať... Dve, dvesto, dvetisíc, dvestotisíc... Milióny poštových známok, tisíce hodín precíznej práce, desiatky nadšených dôchodcov - spolupracovníkov. Čo z toho má? Radosť, že niekomu pomohol. A možno zachránil život...

„,Ty, Janko, mali by sme začať robiť niečo pre misie,’ hovorí mi manželka. Ja jej nato, že dobre. A na druhý deň sme začali,” spomína na rozhovor spred dvadsiatich rokov Ján Koubek. Najskôr písali listy na adresy z misijných časopisov, aby misionárov trochu povzbudili. Neskôr im začali posielať rôzne potrebné maličkosti. Podľa Jána Koubeka sa veľa ľudí na svete nie vlastnou vinou nachádza v ťažkej situácii a potrebujú pomoc. Väčšinou si to však človek uvedomí, až keď sa sám ocitne v podobnej situácii. Vojnovému veteránovi sa zalesknú oči: „Veľakrát som mal zomrieť, ale vždy zomrel namiesto mňa niekto iný. Môj život nepatrí mne. „Určite ma Pán nenecháva žiť len tak.”


Pán Koubek si rokmi vypracoval dômyselný systém na triedenie a spracovávanie známok. Pri miliónoch známok je to nevyhnutné.

Dedičstvo

Na prvý pohľad je vidieť, že v byte na Ulici kozmonautov vo Svätom Jure chýba ženský element. Kuchyňu namiesto hrncov okupujú všadeprítomné známky. Pod oknom sú vo veľkej nádobe napečené sušienky, jediné jedlo v byte Jána Koubeka. Rozhodujúcim bol pre neho rok 1999. Bratovi Gazdíkovi do Konga písal už vtedy sám: „...s boľavým srdcom Ti musím oznámiť, že ma navždy po ťažkej chorobe a bolestiach opustila Alžbeta. Pozdravuje Alžbeta a Ján Koubek.” Malá nepozornosť, zvyk, alebo zámer? „Alžbeta a Ján Koubek” – tak sú i naďalej označené všetky zásielky smerujúce na misie z Ulice kozmonautov.
Keď začali manželia Koubekovci zbierať známky, neboli to veľké čísla - šesť-sedem tisíc mesačne. „Dozvedeli sme sa, že benediktíni v nemeckom Münsterschwarzachu predávajú poštové známky filatelistom a za získané peniaze nakupujú lieky pre malomocných sestry Lei v Tanzánii,” opisuje začiatky veľkého známkového ošiaľu Ján. „Po smrti manželky som sa rozhodol zamerať sa len na známky a zaumienil som si, že v tejto oblasti dosiahnem špičkové výsledky,” zapálene vysvetľuje dôchodca, ktorý je dnes pravdepodobne najväčším „vývozcom” misionárskych známok na Slovensku. So svojimi spolupracovníkmi pripraví každý mesiac na export v priemere 2 kg známok, čo je približne 50 000 kusov. Raz to boli dokonca rekordné tri milióny. Ako sám hovorí, túto prácu musí robiť, lebo ju zdedil po manželke: „Keď sa raz s ňou stretnem a opýta sa ma, ako som to robil, odpoviem jej, že naplno. A až do konca.”

Ako včeličky

„Koubeček je plný života a chuti. Keby nerobil so známkami, už je dávno mŕtvy,” prezrádza o pánovi Koubekovi jeho priateľ a spolupracovník Ferko Kapusňák z Pápežských misijných diel (PMD). „Aspoň pre Kapustniačika niečo znamenám. Nemusí sa starať ešte aj o známky, môže sa na mňa stopercentne spoľahnúť,” hovorí Ján Koubek o svojom dlhoročnom „parťákovi”. Na PMD sa sústreďujú škatule s vystrihnutými známkami z obálok a pohľadníc, tzv. misionárskym skartom. Doležité je, aby okolo známky zostal jednocentimetrový okraj a aby čitateľné pečiatky neboli prestrihnuté. Predvojnové pohľadnice a obálky treba zachovať celé, ich zberateľská hodnota by sa vystrihnutím známky znížila. Kilá misionárskeho skartu Ján Koubek rozdelí medzi svojich pomocníkov, ktorí známky odmočia v teplej vode, vyperú od lepidla a vysušia. Potom ich vytriedia na československé, české, slovenské a zahraničné. „Musím sa pokloniť pred všetkými, ktorí robia túto obetavú prácu. Len ten, kto to už robil si vie predstaviť, čo to obnáša,” vzdáva pán Koubek hold misijným spolupracovníkom a pokračuje v rozdeľovaní slovenských známok podľa formátu na malé, stredné a veľké. Potom si na stole nechá len známky veľkého formátu a rozdeľuje ich podľa druhu: šestnásťkorunový Jánošík s kamerou na jednu kôpku, dvadsaťkorunový Kostol sv. Juraja na druhú kôpku... Ďalej rovnaké známky balí do celofánu po sto kusoch. Malé balíčky naukladá do blokov po 30 000 kusov a tie posiela do misijných filatelistických centier v Anglicku, Nemecku alebo Rakúsku. Kedysi ich posielal poštou, čo bolo príliš nákladné. Najvyšší šéf mu však poslal rakúskeho dôchodcu Gerharda. „Keď nachystám niekoľko blokov, príde a odvezie známky do Nemecka, alebo Rakúska,” rozpráva s nadšením pán Koubek. Pán Gerhard nie je jeho jediným spolupracovníkom. Sú ich desiatky. Napriek tomu ich je podľa slov Jána Koubeka stále málo: „Mladých ľudí na túto prácu ako starý dôchodca nenadchnem a ani penzistov nie je jednoduché strhnúť. Väčšina ich radšej sedí doma a sťažuje sa. Pritom majú veľa času a mohli by pomôcť toľkým ľuďom. Ale Pán svoje dielo riadi často nepochopiteľnými spôsobmi a zázraky sa dejú i naďalej,” dodáva pán Koubek a pohrúži sa do svojich známok.

Marek Poláček
Snímky: autor

Podľa KN 40/2004 z 3. októbra 2004

Na vrch stránky