.: Pavolmaria :.

Je miestom zjavenia tajomstva Najsvätejšieho Srdca Ježišovho svätej Margite Márii Alacoque a duchovným centrum komunity

Paray-le-Monial, mestečko v Burgunsku v juhovýchodnom Francúzku sa stalo v rokoch 1673 -1675 miestom zjavenia lásky Ježišovho Srdce. Svätá Margita bola vyzvaná, aby sa pričinila o rozšírenie hodinovej pobožnosti v predvečer prvých piatkov v mesiaci, svätého prijímania na prvé piatky a zavedenie sviatku Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. V jednom liste táto svätica píše:

"Z Božského Srdca neustále vytekajú tri prúdy milosti. Prvým sa vylieva milosrdenstvo na hriešnikov a dáva im ducha ľútosti a pokánia. Druhým je láska prinášajúca pomoc všetkým, ktorý sa lopotia, a zvlášť tým, ktorý musia prekonávať prekážky na ceste k dokonalosti. A tretím sa rozlieva láska a svetlo na Ježišových dokonalých priateľov, s nimi chce byť v najužšom spojení a dávať im účasť na svojom poznaní a na svojich úmysloch, aby sa každý svojim spôsobom úplne zasvätil šíreniu Jeho slávy."

Pán Ježiš cez svätú Margitu Mária Alacoque dáva prísľuby tým, ktorý zbožne uctievajú Jeho Srdce:

Citelia Božského Srdca obsiahnu:

Náznaky úcty k Božskému Srdcu sa objavujú už v kresťanskom staroveku. Až do 12. storočia sa úcta Božskému Srdcu prejavoval súkromne. Omilostené duše boli k úcte Ježišovho Srdca často bezprostredne vedené Božím Duchom. Svätý Anselm (1033 - 1109) interiorizoval - analogicky k interiorizácii Boha svätým Augustinom - Ježiša Krista, takže druhá božská osoba sa v kresťanskej literatúre začala stotožňovať s Najsvätejším Srdcom Pána: "Otvorenie jeho boku nám totiž vyjavilo nesmiernu dobročinnú lásku jeho srdca k nám." Svätý Bernard (1090 - 1153) revelatívny aspekt kompletoval kontemplatívnym prvkom a tým vytvoril prvú ucelenú víziu úcty Božského srdca: "Otvormi v  tele sa odkrýva tajomstvo jeho srdca, veľká to sviatosť lásky a hĺbka milosrdenstva." V 13. storočí Pán ukázal svätej Ludgarde (1182 - - 1246) krvácajúcu ranu na svojom boku a stotožnil sa so svojim Srdcom. Ctihodná Ida (1243 - 1300) sa napájala z prameňa prýštiaceho zo Spasiteľovej hrude. svätá Gertrúda z Helfty ( 1256 - 1302) potom, čo jej srdce prenikol paprsok vychádzajúci z Najsvätejšieho Srdca a obdržala stigmy, vložila svoju ruku do Spasiteľovho Srdce a vytiahla ju ozdobenú siedmimi zlatými prsteňmi. Koncom 13. storočia napísala invokácie litánií k Ježišovmu Srdcu. Taktiež jej spolusestra svätá Mechtilda z Hackebornu (1241 - 1299) nazerala na Ježišovo Srdce v jeho božstve a ľudskosti a klaňala sa mu v chválach a vďakyvzdaní. Napriek to, že Cirkev zjavenia Božského Srdca obom sestrám cisterciánkam uznala za pravé a záznamy o nich sa stali predmetom štúdia učencov i ich obdivu, nedošlo do 16. storočia k výraznejšiemu rozšírení úcty k Ježišovmu Srdcu, avšak vďaka zjaveniam Svätej Gertrúde a Mechtilde bolo telesné Ježišovo Srdce už od konca 13. storočia vnímané ako oslávené symbol lásky a všetkých citov Vteleného Slova k Bohu Otcovi a k ľuďom.

Od cisterciánov sa úcta k Božskému Srdcu preniesla k františkánom. K tomu, čo zhliadli stigmatizovaný svätec František z Assisi a svätý Anton pri meditáciách o Kristovom utrpení, sa hlási celkom jasne svätý Bonaventúra: "Pristúpili sme k presladkému Ježišovmu Srdcu a každý, kto je dobrý, bude v ňom prebývať. Nevzdalujme sa od neho svojou ľahkomyseľnosťou [...]. Budeme ti teda stále bližšie, ó Ježišu, pretože už len spomienka na tvoje Srdce nás napĺňa radosťou a plesaním. Aké je dobré a oblažujúce prebývať v tvojom Srdci! V tvojom Srdci sme našli vzácny poklad a drahocennú perlu [...]. Prebodnutí tvojho boku sa nám otvoril vstup [do raje]. Tvoje telesné rany teda ukazujú rany duchovné. Tvoje Srdce bolo prebodnuté preto, abych sme cez viditeľné rany nazerali na neviditeľne rany lásky." Taktiež mnoho ďalších františkánskych svätých uctievalo Božské Srdce, napríklad svätá Margita Kortonská (1247 - 1297) pritlačila svoje pery k rane v Ježišovom boku, a tak prenikla do tajomstva Božej nežnosti; svätá Angela z Foligna (1246 - 1309) pila ešte teplú krv vytekajúcu z božských rán a bola ňou očisťovaná; svätý Bernardin Sienský (1380 - 1444), apoštol Svätého mena Ježiš, vyzýval: "Vstúpme teda do Ježišovho Srdca [...], Srdce vševediaceho, Srdce milujúceho a horiaceho láskou. Vstúpme, pretože dvere sú otvorené silou lásky.  Milujme ako Ježiš a prenikneme do najhlbšieho tajomstva skrytého od večnosti, lebo ranou v boku je sprístupnený stánok neskonalej blaženosti." Tieto a ďalšie svedectvá dokazujú, že na duchovný život františkánov v 13. storočí mala úcta k Božskému Srdcu veľký vplyv.

V 14. storočí sa úcta k Božskému Srdcu šírila v Nemecku zásluhou dominikánov, napr. blahoslaveného Jindřicha Suso (1295 - 1366) a Taulera (1290 - 1361). V úcte sa začalo zdôrazňovať, aby pripomienka Ježišovho utrpenia a miest spojených s jeho bolesťou odkazovala na skrytý poklad Najsvätejšieho Srdca zraneného z lásky, jeho voda očisťuje a jeho krv je pokrmom. Do popredia zájmu sa dostával Kristov kríž a prebodnutý bok. Jedinou známou modlitbou k Božskému Srdci rozšírenou v 14. storočí je Summi Regis Cor aveto. Je dôkazom, že veriaci sa zhromažďovali na pobožnostiam a že úcta k Najsvätejšiemu Srdcu nebola jen súkromnou záležitosťou. Prvou zachovanou príručkou k uctievaniu Božského Srdce je Phatera divini amoris od Jána Spravodlivého-Lansperge (1489 - 1539), vytlačená v roku 1573 v Paríži. Jej zámerom je rozmnožiť pozornosti lásky ku Spasiteľovi. Úcta k Božskému Srdcu je včlenená do pobožnosti k piatim ranám Kristovým. Rana v boku je najvýznačnejším bodom kríže a je spojená s tajomstvom Ježišovho Srdca.

V 16. storočí sa uctievanie Božského Srdce oddelilo od pobožnosti k piatim ranám Kristovým, avšak zostáva súkromnou pobožnosťou, i keď sa občas veriaci zhromažďovali tiež k spoločným modlitbám. Úcta k Najsvätejšiemu Srdcu sa rozvíja vďaka rozšíreniu spisov Svätej Gertrúdy, napríklad Ľudovít de Blois (1506 - 1566) jej spisy prečítal v jednom roku dvanásťkrát. Obľubu získava slovo najsladší (z lat. mellifluus - medom oplývajúci), prevzaté od Svätého Bernarda. Do šírení úcty k Najsvätejšiemu Srdci sa zapájajú tiež jezuiti, napríklad Peter Canisius (1521 - 1597). Božskému Srdcu sa začína vedome preukazovať kult klaňania - adorácia telesného Srdca Ježišovho ako symbolu jeho lásky - a to nielen v Európe, ale tiež na misijných územiach po celom svete. Ctitelia Ježišovho Srdce túži jeho lásku opätovať láskou, skryť sa v ňom a nechať sa ním uchvátiť.

Od 16. storočia sa začínajú množiť rôzne zasvätenia Božskému Srdcu. V  roku 1585 je Najsvätejšiemu Srdcu zasvätený prvý kostol v Guaropary. Angela Mericiová (1474 - 1540) Božskému Srdcu zasvätila prvé sestry Uršulínky (1537). K obdobnému kroku neskôr dospela Magdaléna Germainová (1599 - 1661), zakladateľka Sestier Svätého Jozefa od Božej prozreteľnosti, Jana Chézard de Matel, zakladateľka Sestier Vteleného Slova, a iní. Svätý Vincent z Pauly (1581 - 1660) a svätá Luisa de Marillac (1591 - 1660), spoluzakladatelia Dcér Božskej lásky, milosrdných sestier vincentiek, sa priblížili tajomstvu Ježišovho Srdca prostredníctvom milosrdenstva. Dodnes sú zobrazovaní s horiacim srdcom na dlani, pretože svojim charitatívnym pôsobením vyjavili Božie milosrdenstvo.

V 17. storočí je úcta k Ježišovmu Srdcu už značne rozšírená. Jezuita P. Druzbicki (1590 - 1662) zostavil prvé malé ofícium k Najsvätejšiemu Srdci a napísal o Božskom Srdci deväť teologicky brilantných meditácií presiaknutých horúcou láskou ku Kristovi.  Roku 1617 Joseph de Paris (1577 - 1638) založil kongregáciu kalvárskych sestier (Benediktínky Panny Márie Kalvárskej) s poslaním pripravovať vzrast Božieho kráľovstva v ľudských srdciach tím, že sestry budú zotrvávať v láske Ježišovho Srdce prebodnutého na kríži, rozjímať o tajomstve Ježišovho utrpenia a prostredníctvom jeho svätých rán dospievať k vnútornému poznaniu Božského Srdce. V tejto kongregácii sa Ježišovmu Srdci sa prvýkrát začala vzdávať spoločná verejná úcta. Sestry každý piatok konali tzv. kalvárske cvičenia, pri nich meditovali o tajomstve otvoreného Ježišovho boku, a celú sobotu pri cvičení v súcítení Panny Márie si vyprosovali, aby ich Matka Boží uviedla do Ježišovho Srdce, v ňom by pre podiel na Kristovom utrpení boli strávené žiarom jeho horúcej lásky. Úcta kalvárskych sestier k Božskému Srdci teda bola viazaná na širší rámec utrpenia Pána a nevyužívalo sa pri nich vonkajších viditeľných znamení.

Významnou osobnosťou, ktorá sa v 17. storočí zasadzovala o šírenie úcty k Božskému Srdci, bol svätý Ján Eudes (1601- 1680). Založil kongregáciu kňazov eudistov s úmyslom zvláštnym spôsobom uctievať obdivuhodné Srdce Ježišovo a Máriino ako hlavných ochrancov a ako vzory, ktoré Boh daroval svojim deťom. Obdobné poslanie mala nim založená kongregácia sestier euditek a Spoločnosť obdivuhodného Srdca. Nezaoberal sa príliš telesným Srdcom Ježišovým a jeho symbolickou funkciou pre vyjadrenie duševných citov; v jeho spisoch sa tento motív objavuje iba pri citovaní predchádzajúcich ctiteľov Najsvätejšieho Srdce, pretože v centre jeho pozornosti je Ježišova osoba, a nie partikulárny orgán. Svätý Jan Eudes o Najsvätejšom Srdci Ježišovom zostavil liturgické omšové texty a ofícium; po schválení týchto textov francúzskymi biskupmi (20. októbra 1672) začali ním založené kongregácie sláviť sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho a od roku 1674 sa mohli vo Francúzku používať ako vlastné texty ad libitum. Apoštolát v duchu Svätého Jána Eudesa pokračoval i po jeho smrti vďaka knihám a spisom, ktoré zanechal, predovšetkým však vďaka nadšeniu veriacich zapálených úctou k Ježišovmu Srdcu. Jeho dielo i odkaz pripravili Cirkev na posolstvo, ktoré Ježiš zveril Svätej Margite Márii Alacoque.

Svätej Margite Márii Alacoque (1648 - 1690), sestre kláštora Navštívenia v Paray-le-Monial, sa Najsvätejšie Srdce Ježišovo zjavilo prvýkrát v roku 1673 ako živé Srdce v Ježišovom tele a symbolizovalo Ježišovu lásku k ľuďom. Dňa 16. júna 1675 sa jej zjavilo Srdce Ježišovo horiace láskou, lásku odmietanú, ktorá žiada opätovanie. Posledné veľké zjavenie prebehlo 2.júla 1688. Zjavení v Paray-le-Monial vtlačilo pobožnosti k Božskému Srdcu špecifický ráz zmierneho uctievania, zvlášť v piatok na konci oktávy po slávnosti Tela a krvi Pána (po druhej nedeli po Zoslaní Ducha Svätého). Svätá Margita s pomocou svojho duchovného vodcu jezuitu Claude de la Colombičra sa venovala šíreniu úcty k Božskému Srdci. Ich snahu podporovala rada významných osobností, napr. v roku 1697 sa na pápeža Inocenta XIII. obrátila anglická kráľovná s prosbou, aby schválil sviatok k pocte Božského Srdca pre celú cirkev, avšak pre odpor Kongregácie rítu k tomu vtedy nedošlo.

Na začiatku 18. storočia úctu k Božskému Srdci šíril svätý Ľudovít Maria Grignion z Mantfortu (1673 - 1716). V rokoch 1720 - 1722 niekoľko francúzskych biskupov zaviedlo vo svojich diecézach sviatok Božského Srdca. Ku schváleniu liturgických textov so záväznosťou pamiatky pre celú Cirkev došlo v roku 1765 za pontifikátu Klementa XIII. Ku koncu 18. storočia už milióny ľudí praktizovali úctu k Božskému Srdci, a preto sa ju osvietenci pokúsili zničiť, avšak veriaci sa schádzali i naďalej, často tajne, pretože ich kostoly boli obsadené, vzývali Ježišovo Srdce a obnovovali mu svoje zasvätenie. Reakciou na osvietenecký tlak bol vznik mnohých rehoľných spoločností nazvaných podľa Božského Srdce, napríklad Spoločnosť Ježišova Srdca (P. Clorivičre), Otcovia Najsvätejšieho Srdca Ježišova (P. Tournely), Kongregácia neustáleho klaňania Najsvätejšiemu Srdcu (P. Coudrin) alebo Sestry Najsvätejšieho Srdca (P. Varin). Za pontifikátu Pia IX. v roku 1856 bol zavedený sviatok Božského Srdce Pána a v roku 1889 z nariadenia pápeža Leva XII. bol povýšený na slávnosť prvej triedy. Liturgická úcta mala dvojaký cieľ: pripomínať lásku, ktorú Ježiš preukázal ľuďom pri ustanovení Najsvätejšej sviatosti, a privádzať veriacich k častejšiemu prijímaniu sviatostí, zvlášť Eucharistie, ktorú Ježiš zanechal ako prejav lásky až do krajnosti (porov. Jn 13,1).

Približne po dvesto rokoch od veľkých zjavení v Paray-le-Monial je modlitba litánií k Božskému Srdci a omša svätá na prvý piatok v mesiaci podľa odporučenia Svätej Margity Márie Alacoque rozšírená po celom svete, prebieha zasväcovanie osôb, rodín (takmer v každom dome bol obraz alebo socha Božského srdce), ale i štátov (prvé sa zasvätilo Belgicko v roku 1869). Začínajú sa konať púte do Paray-le-Monial (od roku 1873, období Tretej republiky vo Francúzku). Dňa 16. júna 1875 sa pápež Pius IX. zasvätil Božskému Srdci Pána, 25. mája 1899 pápež Lev XIII. vydal encykliku Annum sacrum, v nej súhrnne vysvetlil teologické základy úcty k Božskému Srdcu, a na konci toho istého roku slávnostne zasvätil celé ľudstvo Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. Pápež Pius XI. v encyklike Quas primas z 11. decembra 1925 nariadil každoročnú obnovu zasvätenia sa Božskému Srdci predniesť na slávnosť Krista Kráľa, čím sa láska Najsvätejšieho Srdca výraznejšie prepojila s tajomstvom Kristovej vlády. Pápeži rovnako dbali na hlbšie teologické zakotvenie úcty k Najsvätejšiemu Srdcu, napríklad Pius XI. v encyklikách Miserentissimus Redemptor (8. mája 1928) a Caritate Christi (3. mája 1932) nebo Pius XII. v encyklikách Haurietis aquas (15. mája 1956) a Summi pontificatus (20. októbra 1939). Spolu s kognitívnym aspektom je v týchto dokumentoch obsiahnutý rovnako apel k praktickej participácii na predkladanom tajomstve.