.: Pavolmaria :.

Cyprien bol slavny skladateľ, popredná osobnosť Rwandy. Život rodiny Rugamba bol poznamenaný rôznym pronasledovaním. Pokrstení byli v detstve, ale hluboké obrátenie prežili v roku 1982 v Butare. Od toho okamihu sa snažili zo všetkých síl dohnať ztratený čas  a žiť v jednote s Bohom. "Chtel by som, aby môj život dýchal krstom," povedal Cyprien Mons. Gamamayiovi, biskupovi v Butare.

V září 1990, niekoľko dní pred vojnou, založili Cyprien a Daphrose komunitu Emanuel v Kigali. Celý ich osobný a rodinný život bol utužovaný každodennou účasťou na Eucharistii a modlitbou. Verne dodržovali čas každodennej adorácie a každý piatok  ho Daphrose ešte značne predlžovala pri rodinnej modlitbe. Rodinnú modlitbu mali ráno a večer. Napriek tomu všetko nešlo ľahko.

V liste z 9. března 1994, ani nie mesiac pred svojou smrťou, Cyprien píše: "Vďaka Pánu Bohu, tieto nešťastné udalosti, ktoré postihli našu krajinu, sa pomaly ukludňujú. Boli pre nás skúškou i v duchovnej oblasti. Ťažko sa nám modlilo. Utrpenie a strach nevinných, strach, že náš národ, naši bratia a sestry, deti i my sami se staneme obetou straníckých a politických vášní, v nás vyvolávali rozhorčenie, pocit hnevu, ktorý narušoval našu modlitbu. Vzpierali sme sa pocitu hnevu, veľmi sme sa modlili i napriek týmto ťažkostiam a Pán nám vrátil pokoj. Táto skúsenosť nám ukázala našu krehkosť."

V posledných štyroch rokoch pred smrťou sa úplne oddali Bohu. Špeciálnu pozornosť venovali chudobným a manželským párom. Na začiatku roka 1994 manželia Rugamba ponúkli všetok svoj čas blížnym. Situáciá v krajine sa vyostrila. Etnický konflikt narastal do stále väčších a väčších rozmerov. Cyprien, ktorý bol v kontaktu s rôznými stranami, se odmietol angažovať v politike. "Som z Ježišovej strany," vyhlásil.

Niekoľkokrát rodina Rugamba váhala, či neopustí Kigali, lebo vedela, že ich životy sú v nebezpečenstve z dôvodu nepokojov v krajine. V modlitbe ale pochopili, že majú zostať.

Týžden pred udalosťami se Daphrose zverila jednej sestre z komunity: "Cítim, že žijeme posledné dni. Nemám ale strach, pokiaľ smrť príde, som pripravená." Cyprien tiež niečo tušil. Svojej švagrinej Bernadete povedal: "Mám dojem, že nás Pán  chce niekam poslať"

V noci 1. dubna 1994 sa Cyprien a Daphrose striedali v poklone Sviatosti oltarnej (Mali povolenie od svojho biskupa  uchovávat v domácej kaplnke Eucharistiu.). Ráno sa zdielali o ovocí tejto modlitby. Aký bol ich údiv, keď zistili, že Pán povedal obom to isté.  Nie teda prečo sa diviť, keď v noci pred smrťou sa zišla celá rodina v kaplnke pri modlitbe. O niekoľko hodín neskôr, keď vojaci obkľúčili záhradu, aby ich zastrelili, sa naplnila slova, které Cyprien povedal pri jednej katechéze: "Sú bratia, ktorí dávajú všetko. Musíme Ježišovi zverit i svoju smrť. Chcem to, čo chce Ježiš. I keď to znamená ísť k nemu bez posledných sviatostí. Všetko dať Pánovi. I keď sa znovu rozpúta vojna, zverte mu všetko. Klaňajte sa mu! Dajte všetko!"

Smrť si po nich prišla po noci strávenej v adorácii. Večer ešte Cyprien povzbuzoval členov komunity pri speve a pri tanci svojej poslednej skladby s názvom: Vtancujem do neba.