Známky na kilá (II)

Na začiatku celého reťazca stojí misijný nadšenec. V poslednej chvíli vytrhne ľahostajnému úradníkovi z rúk obálku, vystrihne z nej známku a zachráni ju pred neslávnou cestou do koša. Známka putuje z ruky do ruky a naberá na hodnote. Duchovnej aj materiálnej. Pre dôchodkyňu v malom meste je najúčinnejším nástrojom pomoci, hladujúce deti v Peru majú vďaka nej čo jesť, filatelista - obchodník na nej zarobí. Na konci dlhého reťazca sa nad albumom skláňa dieťa. Práve si v novinovom stánku kúpilo sériu olympijských známok z ôsmich krajín sveta. Je šťastné...

Zbierať, či nezbierať?

„Aj keď niekto pridá len jednu známočku, budem veľmi vďačná,” hovorí sedemdesiatpäťročná Gitka Hudáčková z Kežmarku, bývalá poštárka. Známky zbiera po okolitých farnostiach, na úradoch, v bankách. Keď naplní deväťkilovú škatuľu, pošle vystrihnuté známky pani Znášikovej do Novej Dubnice. Tá ich s troma kamarátkami za tri týždne spracuje - odlepí, vyperie, vysuší, roztriedi a pošle na ďalšie spracovanie pani Šiblovej do Ilavy. Ďalší tím zberateľov misionárskych známok je združený v Bratislave okolo Pápežských misijných diel. Keď bol ich riaditeľ Ferko Kapusňák v Ríme, vyzbieral každý rok okolo milióna známok. Stačilo, aby raz týždenne obišiel sedemnásť katolíckych univerzít a vybral na známky určené schránky na vrátniciach. Podobná schránka sa teraz nachádza aj na vrátnici Katolíckej univerzity v Ružomberku. Niekto ju musí vybrať, spracovať známky, zaplatiť poštovné... „Je s tým toľko práce, že niekedy z toho už slepnem,” prezrádza pani Šiblová. Už dvadsať rokov triedi známky a posiela ich do misijných filatelistických centier. „Keď som bol misionárom na Sibíri, dostali sme z filatelistického misijného centra v Lyone dvakrát asi po tisíc dolárov,” rozpamätáva sa Daniel Pravda SDB na konkrétne plody úsilia zberateľov známok. „Je to dobrý prostriedok na misijnú výchovu detí. Ale keď si za tými peniazmi predstavím tie mesiace a roky driny, pýtam sa, či nie je efektívnejšie požiadať o sponzorstvo nejakú veľkú firmu.” Podľa veľkej aktivistky Heleny Šiblovej však pri zbieraní známok nejde len o peniaze. „Koľko dobrých úmyslov a koľko obety sa za všetkým skrýva a koľkých milých ľudí pri tejto práci stretnem, to si neviete ani predstaviť!”

Misijné filatelistické centrum na Slovensku?

Zbieranie známok za účelom podpory misií má viac ako storočnú tradíciu. Vznikalo v anglických kolóniách a stalo sa zárodkom novodobej zberateľskej vášne. Známky vystrihnuté z poštových zásielok sa aj odborne nazývajú „misionársky skart”. „Napriek tomu, že je dnes do zbierania známok pre misie zapojené obrovské množstvo ľudí na celom svete, misionársky skart trh nikdy nenasýti,” vysvetľuje situáciu na trhu filatelista a najväčší obchodník so známkami na Slovensku Otto Bartoň. Obchodníci ako on nakupujú spracované známky misijných nadšencov na kilá. Keďže u nás nie je nijaké misijné filatelistické centrum, putujú slovenské, české a československé známky spravidla k jezuitom do Londýna alebo k benediktínom do Nemecka a Rakúska. Tí s nimi obchodujú a získané financie posielajú na misie. Brat Stephan Veith napísal, že benediktíni v nemeckom Münsterschwarzachu minulý rok získali za známky doručené zo Slovenska 5 000 eur. Poslali ich do Peru na pomoc hladujúcim deťom. Najvýhodnejšie je, ak zo známok misijné filatelistické centrá skladajú pre obchodníkov rôzne série. Vtedy sa hodnota známok minimálne zdesaťnásobí. Pri predaji na kilá, čo je najjednoduchšie, dostanú napríklad jezuiti v Londýne za kilo pri súčastných cenách v priemere 7 libier, Otto Bartoň by za kilo zaplatil 600 korún a viac, závisí to od rôznorodosti známok. V zásade platí, že čím je známka zriedkavejšia, tým je väčšia jej zberateľská hodnota. Naproti tomu majú najmenšiu hodnotu tzv. výplatné známky, alebo ako ich nazýva Otto Bartoň „kráľovničky”. V slovenských pomeroch by sme ich nazvali „šusterovia” či „kováčovia”. Sú to známky pre najobyčajnejšie listové zásielky a vychádzajú v miliónových nákladoch, väčšinou sú to známky malého formátu. Známky stredného a veľkého formátu sú vzácnejšie, lebo ich je menej. „Známka na obálke v koši má nulovú hodnotu. Každým ďalším spracovaním však jej hodnota narastá. Ja ju kúpim v misijnom filatelistickom centre s kilami iných známok a ďalej spracujem. Na rozdiel od misijných aktivistov musím ľudí platiť, čo sa samozrejme výrazne odrazí na cene známky. Niekto musí z miliónov známok vyskladať série, niekto ich musí zabaliť a pripraviť na predaj, niekto ich musí distribuovať do obchodov, niekto predať a niekto kúpiť. Najčastejšie sú to deti.” Sériu dvadsiatich piatich známok si vo filatelistickom obchode kúpia za niečo cez tridsať korún. Na Slovensku je vraj najväčší záujem práve o naše známky a nie o africké zvieratká: „Ľudia chcú domovinu,” hovorí O. Bartoň. Najefektívnejšie by bolo predávať známky priamo u nás a skladať z nich série podľa objednávok obchodníkov. Helena Šiblová už dávnejšie v obežníku pre zberateľov napísala: „Myslím si, že by sme sa mali začať modliť na úmysel, aby Duch Svätý vnukol niektorému dôstojnému pánovi alebo rehoľnému otcovi, aby sa podujal na zriadenie hoci aj maličkého misijného filatelistického centra. Myslím, že by to bol účinný zdroj prostriedkov najmä pre našich misionárov v Rusku a na Ukrajine.”

Marek Poláček
Snímky: PMD

Ak chcete prispieť známkami pre misie alebo pomôcť pri ich spracovaní, môžete sa obrátiť na Pápežské misijné diela, Lazaretská 32, 814 99 Bratislava; tel.: 02/52964916; fax: 02/ 52922702. Doručovanie známok poštou je finančne veľmi nákladné, preto je lepšie nazbierať ich väčšie množstvo a na PMD sa dohodnúť na ich odvoze.

Podľa KN 41/2004 z 10. októbra 2004